Výlet do snežného zámku v Kemi.

Už dlhšie sme dosť zaneprázdení a nemali sme veľa času písať na blog. V sobotu 16.2. sme boli na výlete do ľadového zámku v Kemi, pár desiatok kilometrov od Oulu. Cestou sme sa zastavili na prehliadku ľadoborca Sampo, kapitán nám vysvetloval na akom princípe tieto lode fungujú a akou technikou ľad lámu. Boli sme sa pozrieť na palubu, do kajút, na kapitánsky mostík a k motorom.

.


Pofotili sme sa a naša cesta pokračovala do Kemi. Možno nás trochu sklamal ten zámok lebo bol opracovaný len z vnútra, ale z vonku vyzeral ako nejaká kopa snehu. Vo vnútri bolo všetko z ľadu, stoly, stoličky, bar, výzdoba, .. Niektoré boli farebne podsvietené, takže dali pekne vyniknúť umelecky spracovanému ľadu. Okrem toho aj krásne sochy z ľadu alebo snehu. Bola tam tiež veľká šúchačka, po ktorej sme sa spúšťali na pneumatikách, bola zábava. Po 5 hodinách sa výlet skončil a plní umeleckých zážitkov sme sa pobrali do autobusu.

Vraj sa ľudia vo Fínsku nevedia zabávať

Už keď sme boli na uvítacom programe pre zahraničných študentov, o ktorom som písal v predchádzajúcich úryvkoch, niekoľkí účinkujúci nám rozprávali, že Fíni sú v prevažnej miere uzavretí ľudia, málokedy a v ojedinelých prípadoch začnú debatu s neznámym človekom, vraj rešpektujú jeho súkromie a na oplátku si vyžadujú niečo podobné. Ak nevynaloží úsilie pre rozhovor niekto cudzí, resp. zahraničný, sami toho povedia naozaj len veľmi málo. Česť výnimkám, keďže sme aj takých iniciatívnych Fínov stretli, no v porovnaní s tými tichými ich je veľmi málo. Príkladom tých komunikatívnejších sú učitelia, ktorých stretávame v škole a niečo nás učia, alebo naši tútori, ako napríklad Mika, ktorý je na videu a predvádza svojich sedem hlasov. Keď sa prejdete po chodbe na našej fakulte, to nie je ako u nás, študenti sedia potichu, každý si hľadí to svoje, alebo nič nerobí a "pozerá do blba", možno po okoloidúcich, no nič viac a potichúčky čaká na hodinu, síce možno rozmýšľa "nad nesmrteľnosťou chrústa", ale je to len môj subjektívny pohľad na vec, možno vážne niečo svetoborné v hlavách riešia tí ľudia, hmm?? No k veci, keďže som už stihol čo-to o Fínoch načrtnúť, aspoň ten môj pohľad, keď už nič iné :)

centrum mesta, vľavo je mestská tržnica, tam sa konali preteky sobov, v pravo knižnica na malom ostrovčeku

Jedného chladného a samozrejme pekného severského dňa sme sa hneď po kurze prežitia s Hnusákom pobrali smerom na sever, až nad rieku Oulujoki, ktorá sa obďaleč centra mesta vlieva do Botnického zálivu. Hodinová cesta na bicykloch na vysokoškolské internáty Univerzity of Oulu, kde sme stretli pár Slovákov. Neskôr nás zastihlo mierne poblúdenie, sklamanie no taktiež nič zaujímavé až na nejaké názvy v priemyselnej oblasti severného Oulu.

pozorne si všimnite tie postavy na jednotlivých písmenách

Keď sme sa už konečne dostali do centra mesta, na spiatočnej ceste, rozhodli sme sa s Tomášom, že kukneme do krčmy, podniku zvaného "Never grow old" - nikdy nezostarneš. Milo nás prekvapilo WC, kam sme zablúdili, príjemná čašníčka ale hlavne hudba, ktorá tam hrala. Sadli sme si hneď vedľa baru a pozorne sledovali ľudí, ktorí v pároch tancovali hneď pred spomínaným barom. Náš laický odhad bol taký, že tam hrala salsa, odnož latina, no tie páry sa tam krútili až nečakane dlho. Ale ako sa z toho tanca všetci príjemne tešili, až nám pod stolom nôžky poskakovali a z krčmy sme odchádzali ako keby sme ani neboli prešli takú dlhú cestu okolo celého mesta, jednoducho úúúúúžasné..

to je mi ale posedenie, tie záchody Tomášovi vážne pristanú, že? "Never grow old pub"

Ako som strávil deň no.1

Dnes keď som o 11.17 roztvoril oči, prvé čo bolo, kukol som sa na mobil, že koľko je už hodín. Na moje počudovanie som zistil, že som celkom skoro vstal, keďže sa dalo vstávať aj neskôr. Zaujímavým pre tento blog bola reťazová reakcia, ktorú obvykle zvykne vyvolať niekto z dvojice Michal, či Fofo. Dnes sa spustilo riadenie v našom byte tak, že Michal začal vysávať celý byt. Ostatným je aj blbé sa pozerať na jedného, tak sa do upratovania neskôr pustíme všetci.

Akonáhle sme doriadili, naskytla sa otázka čo teraz, no sme predsa nejakí informatici, pri prvej príležitosti voľného času hneď sadáme k PC. No bolo treba aj niečo jesť, šupol som si nejaké kuracie stehienko do rúry, Tomáš R. spravil ryžu a ďalšou reťazovou reakciou sme si všetci spravili kuracie končatiny v rúre a zajedali sme ich Fofovou ryžou. Bola veľmi dobrá, "klobúk dole" pred jeho umením. No čo potom, keďže sa Jakub, náš český kamarát z internátov ozval, že o 5. hod večer hrá v jednej Írskej krčme tradičná írska hudba a nemá tam s kým ísť. Ja som pravdaže súhlasil, no dovtedy ostávalo ešte niekoľko hodín času. Niečo ma napadlo, ísť si zahrať s chalanmi hokej, korčule svoje síce nemám, no do brány by mi ani neboli treba a hokejku mi Tomáš Hnusák s radosťou požičia.

_

Partia hokejistov z internátu,

samozrejme ja som fotil a Romana, Igorova priateľka sa korčuľovala sama

Napínavá hra, spočiatku som hral na strane Slovákov a keďže boli veľmi dobrí, pobral som sa preto časom na druhú stranu a pomohol som v bráne Fínom, ktorí si nevedeli dať s našimi rady. Tesne po príchode na internát som sa dozvedel, že Jakub spoločne s partiou 3 Čechov a jedným Litovcov ma čakajú pred internátom. Hmm, rýchlo som sa preto pobral prezliecť a šup-šup do St Mitchels Irish Pub, tej írskej krčmy na živú hudbu, nesmierne som sa tešil.

_
St. Mitchels Irish Pub v centre mesta 150 m od City Hall

No a čo s načatým večerom, objavila sa mi na jazyku táto zaužívaná otázka, keďže sme si nemohli, resp. nechceli kúpiť ďalšie pivo, že radšej to minieme na nejaké jedlo. Prehlasovali sme nikoho, že našou ďalšou zastávkou je pizzéria ROOMA, ktorá sa nachádza hneď pred našim internátom na OTOKYLA, menu bolo po fínsky, no čašník nám doniesol anglické menu, ktorému sme rozumeli omnoho viac.

Po príchode na internát sme spustili hodinovú prechádzku a strieľačku po niekoľkých leveloch v akčnej hre CS. Stretlo sa nás tam niekoľko hráčov a zvláštnosťou bolo, keď sa pripojila Romana, ktorú sme si samozrejme "vychutnávali nožmi" (t.j. určené skôr pre hráčov CS, tí určite vedia čo som myslel poslednou vetou). Ešte pár zabitých hodín po hre na internete a prišiel správny čas zaľahnúť do postele, aby som mohol nasledujúci deň vstať aspoň tak skoro ako v ten dnešný.. :)

Úlovok

Dnes po ceste do obchodu s Matejom a Igorom sme vedľa chodníku zbadali pohodený a zjavne opustený bicykel. Pozeráme naň a pousmiali sme sa, že tu už človek nájde bicykel snáď kdekoľvek. Ako sme ho míňali, tak si hovoríme, že Palimu by sa celkom zišiel. Však pred nedávnom sa mu pokazil bicykel a náhrada by mu padla vhod... a viete čo sme zistili, keď sme šli späť...? Ten bicykel tam stále bol a čakal len a len na nás :) Zastavili sme sa a prezreli sme ho, či je aspoň niečoho hodný. Prehliadkou sme prišli k záveru, že defekt ktorý mal na prednom kolese nie je veľká závada, takže sa to oplatí.

Sobie šprinty

Dnes sme sa v škole s chalanmi dozvedeli, že v meste sa večer konajú nejaké šprinty sobov. Síce sme nemali ani šajn ako to môže vyzerať, či na nich jazci sedia ako na koňoch alebo ich ťahajú na saniach ako psie záprahy. No kedže ani jeden nevidel soba naživo, nenechali sme si túto príležitosť ujsť. O pol šiestej sme si dali zraz aj s Igorom a Romanou zo Slovenska, ale bohužial bez Tomáša U., ktorý sa cítil trochu chorý. Sadli na bicykle a hurááá pozrieť si dákeho paroháča. Na mieste už boli postavené zábrany ktoré ohraničovali niečo cez 100 metrov dlhý úsek na preteky.

Po hodine nejakých fínskych príhovorov sme sa konečne dočkali. Všetky soby sa najprv aj s majiteľmi a pomocníkmi, ktorí ich držali lebo boli ako divé, trhali so sebou predstavili divákom, pomalým klusom po trati.

A o pár minút to prišlo! Z malých budiek vypustili soby, ktorí ťahali za sebou lyžiara pomocou lana. Takže žiadne sánky ani džokeji. Lyžiari ich pohaňali pomocou lana. Tie soby šprintovali fakt rýchlo, nestačili sme ich fotiť.

Ale bola to fakt sranda. Bola nám dosť zima, tak sme sa pred odchodom pofotili s odychujúcimi sa sobmi, hop na bicykle a rýchlo do sauny na intráku.

PS: Ak vám videá nejdú spustiť v prehliadači Mozilla, skúste použiť Internet Explorer

Moje prvé korčule

Fínsko, tiež známe ako krajina tisícich jazier. Keďže sa tu v zimnom obdobi drží teplota ovzdušia zvyčajne pod bodom mrazu, tak tieto jazierka zamŕzajú a zrejme práve preto majú tunajší "domorodci" záľubu v športoch na ľade (no pravdaže nie len v nich).
Doposiaľ ma takáto aktivita na ľade veľmi nezaujala, no možno ma trošku ovplyvnil Michal ešte keď sme boli na slovensku a rozprával o tom ako budeme vo fínsku spolu korčuľovať a to, že neviem korčuľovať ho vôbec nezaujímalo.... Neviem, ale keď som prišiel do tejto krajny a videl som, že tu majú v podstate na každom rohu nejakú celkom dobre udržiavanú ľadovú plochu a veľa ľudí z inernátu chodí korčuľovať, tak som podľahol a šiel som navštíviť hokejový bazár ktorý mi Michal ukázal na mape. Michal mi dal ešte niekoľko dobrých rád ako nakupovať korčule a vyrazil som k mojmu cieľu. V tom obchodíku bol celkom slušný výber hokejových pomôcok a pracoval tam milý fín, ktorý síce nevel veľa po anglicky, ale i napriek tomu mi poradil... skôr, ani nebolo velmi čo poradiť, keďže tam mal iba jeden kus korčúľ ktoré mi sedeli. Veľa som nerozmýšľal (kedže sa veľmi nevyznám) a kúpil som ich. Nerozmýšľal som možno aj preto, lebo som vedel, že večer má isť Michal a ešte niekoľko kusov obyvateľov internátu hrať hokej a tak som sa chcel ísť s nimi. Hňeď po príchode na izbu som sa prezliekol a hurá na klzisko. Teda presnejšie do prezliekárne, ktorá je hneď vedľa neho aby sme sa všetci prezuli.

Moje prvé metre na ľade boli podľa mňa celkom ok :) je pravda, že nie som práve nadané dieťa, ale tak myslím, že to mohlo byť aj horšie. Poviem vám, že pohyb do predu nie je veľmi náročný, no to brzdenie... Občas au, no nie často :) Chalani s ktorými som tam bol, mi dávali neustále nejaké rady i napriek tomu, že boli zaneprázní svojou hrou hokeja a ja som si to vážil :) Vlastne, ja som už od mojích prvých metrov mal hokejku v rukaćh. Neže by som chcel hrať hokej, ale pomáhal som si s ňou udržiavať stabilitu :) však sa pozrite:


Tak a tu máte možnosť vidieť mňa a moje korčule v plnej paráde :) Ja teraz len dúfam, že keď už mám tie svoje prvé korčule, tak sa aj naučím aspoň trošku korčuľovať.