Aby sme nemali pocit že sú nám športovacie preukazy ktoré sme si vybavili zbytočné, rozhodli sme sa že si ideme urobiť niečo pre svoje zdravie. Možností je tu veľa - športy od výmyslu sveta, a tak sme si ako dvaja basketbaloví nadšenci vybrali práve basket. Tak ako posledné dva dni bola cesta opäť šmykľavá, možno (a práve pre to) s nami nešiel Matej ani Tomáš takže to zostalo na nás dvoch. Požičal som si Matejov bicykel keďže ja nemám stále svoj vlastný a vybrali sme sa s dostatočným časovým predstihom aby sme stihli prísť na miesto ktoré je na druhej strane Oulu. Chodníky boli ako zrkadlo tak sme si povedali že radšej prídeme neskôr ako by sme sa mali zabiť. Ale čo sa nestalo, po pár metroch od intráku to Michal podcenil, šmykol sa a spadol. Nič vážne sa nestalo, iba si trochu nabil bok a namočil si celú rukavicu do ľadovo studenej mláky - celý čas mu v nej potom mrzla ruka.
Čakala nás dlhá cesta ktorá sa predlžovala tým, že sme stále čumeli do mapy, bolo strašné orientovať sa a nájsť tie šialené fínske názvy ulíc na mape. Po dlhom hľadaní sme nakoniec našli športovú halu, v ktorej sa to malo hrať, problém však bol že sme prišli s pol hodinovým meškaním pri čom len celý samotný tréning mal trvať jednu hodinu. Rozhodli sme sa že sa už nejdeme prezliekať a zvrchu z tribúny sme sledovali ako sa na malom pristore na 2 košoch tlačia dvadsiati hráči (5 na 5 na jeden kôš), ktorých striedali ďalší piati - hrôza! Hodina cesty bicyklom, dvadsať minút v úlohe sklamaných divákov a ďalšia hodina pre cestu domov. Keďže mi už bola poriadna zima prehovoril som Michala aby sme sa ešte skočili niekam zohriať, vybrali sme si krčmu, ktorá bola pri centre mesta - Tumpru Pub.
Chuť do hrania nám nechýbala ani ďalší deň, tentokrát malo byť miesto podstane bližšie (pešo cca 20 min.). Dorazili sme tam s polhodinovým časovým predstihom aby sme mohli byť na ihrisku čo najdlšie, pre prípad že bolo už prázdne pred oficiálnym začatím basketu. Tentokrát sme stiahli aj Mateja nech ide s nami. Len samotnú telocvičnu sme hľadali asi pol hodinu (pýtali sme sa ale nikto nám nebol schopný povedať presne kde to je - jeden ukazoval tam, iný inam), keď sme však narazili na jednu veľmi ochotnú pani (možno učiteľka na fakulte kde daná telocvičňa je) ktorá išla s nami a spýtala sa vrátnika nech nám poradí. Zaujímavosťou je že telocvičňa je na 3 poschodí (preto sme ju nevedeli nájsť).
To že nás nešťastie z predošlého dňa neopustilo sme pochopili po tom ako nám oznámili že dnes sa basket nehrá kvôli nejakým skúškam ktoré sa tam konajú. Tak sme s dlhými nosmi išli späť na intrák. Tak snáď na budúci týždeň.
To že nás nešťastie z predošlého dňa neopustilo sme pochopili po tom ako nám oznámili že dnes sa basket nehrá kvôli nejakým skúškam ktoré sa tam konajú. Tak sme s dlhými nosmi išli späť na intrák. Tak snáď na budúci týždeň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára